ZDESENIE DNES NIE
Úprimne by ma zaujímalo, koľko času ľudia strávia tým, aby pracovali na svojej neuvedomelej schyzofrenickej osobnosti, ktorú so sebou denne nosia.
Cítim sa antisociálne. Desia ma ľudia.
Uvedomujem si, že už to dávno nie sú horrorové postavy, pred ktorými mám rešpekt. Cítim určitý druh diskomfortu vždy, keď si predstavím, že mám v neznámej spoločnosti stráviť dlhšiu chvíľu. Neviem či je to preto, že poslednú dobu trávim veľa času sama so sebou, alebo tým, že len veľa rozmýšľam, tak či onak to ústi do mojej vnútornej otázky, kam sa ako ľudská rasa snažíme smerovať.
A akosi cítim, že pomaly ale isto rezignujem.
Tak, ako bolo pre mňa okolie v ktorom som sa nachádzala vždy najväčšou inšpiráciou, tak hodnotím, že je aktuálne mojou najväčšou nočnou morou. Vnímam to celé nejak opačne. To, čo by malo byť naplnenie, je skôr smrť môjho "umeleckého" ja.
Vezmime to z iného uhla pohľadu. Všade existujú diváci- ľudia, ktorí sa zaujímajú o niečo, čo ich v podstate vôbec nezaujíma. A ja nie som iná. Respektíve ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že ma to reálne zaujíma, možno tvorím svetlú výnimku. A možno by som len chcela, aby to tak bolo a snažím sa o tom presvedčiť samú seba a v neposlednej rade ostatných.
Vždy ma fascinovalo vnímať rozdiely, ktoré ako ľudia máme. Bežne som sa pýtala rodičov, či som na rozdiel od sestry adoptovaná, keďže som sa narodila ako potomok vysnívanej Hitlerovej rasy- árijec. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby moji rodičia nemali tmavé vlasy a tmavé oči. Dieťaťu len ťažko vysvetliť, že gény sa prenášajú aj obgeneračne. Po tom, čo mi povedali, že určite adoptovaná nie som, som farbu svojich očí a vlasov zahodila za hlavu.
Čo som však nezahodila za hlavu, bol tok myšlienok, že to, že som iná, nevnímam len ja. Premýšľala som nad tým, čo si asi tak pomyslia ostatní, keď nás uvidia ísť niekde spolu. Záležalo mi na ich názore. Záležalo mi na tom, aký pocit zo mňa budú mať, ako na nich vplývam, ako vnímajú to, že som úplne odlišná.
Malá a sprostá.
To, že som dieťa mojich rodičov som si plne uvedomila vo veku, kedy mi bolo známe, že genetické vlastnosti nie sú len o výzore, ale aj o správaní. A že som ich dokonalá kópia minimálne v tejto rovine. A že človek sa dospievaním nemení len vo veku, ale aj v črtách ktoré má. Čo je v tomto kontexte vlastne úplne irelevantné a vôbec nie potrebné rozoberať. Čo som tým len chcela povedať je, že ako deti si všímame najmä výzorové rozdiely ktoré v nás neskôr môžu roky pretrvávať a na tie osobnostné neberieme ohľad, keďže im nerozumieme.
Mnohokrát sa však napriek časovému odstupu stáva, že aj keď sme už dospelí, stále nerozumieme. Predsudky, odsudzovanie, opovrhovanie, konštatovanie, klamanie, faloš,.. Mohla by som menovať ďalších pár dní, no skromne usudzujem, že každému je jasné, o čo mi ide. Či je to bohužiaľ, alebo našťastie, je už subjektívny pohľad na vec. Ja to však vnímam tak, že tak ako som sa v mladšom veku obávala toho, čo si o mne pomyslia ostatný sa teraz bojím toho, čo si o nich budem myslieť ja.
Vyššie spomenutým divákom je v podstate každý z nás. A tak, ako ma vždy bavilo vníma rozdiely, tak ma baví vnímať veci, ktoré máme spoločné.
Všímam si ľudí. Čo a ako robia, hovoria, ako sa správajú, vnímam ich neverbálne prejavy a popri tom všetkom cítim vo svojom vnútri obrovskú bolesť. Bolesť spôsobenú ich nevedomosťou. Analyzujem a prehodnocujem všetko, čo vyžarujú, čo sa dotýka mojich očí, aj duše.
Snažím sa zistiť kto sú, aký majú život, čo ich brzdí, čo ich poháňa, aké sú ich primárne vlastnosti, ako pôsobia, čo ich robí šťastnými, naopak čo ich môže trápiť. Pozorujem ich slovné prejavy, opakujúce sa gestá. Potom niekedy keď večer ležím v posteli, zoskupujem poznatky, ktoré som počas dňa usadila do mojej hlavy. Na jednej strane ma to desí, na druhej zaujíma. Desí ma predstava, ako veľmi prekuknuteľní ľudia dokážu byť a na druhej strane ma zaujíma, koľko krát nemusím mať pravdu. A koľko krát sa niekto podobným spôsobom snaží analyzovať mňa. Nie preto, aby som sa tým trápila, skôr len preto, aby som mala nad čím rozmýšľať, kým zaspím.
Keby sa presuniem o pár rokov vzad, miesto uspávacieho rituálu o tom, čo si o mne ľudia mohli počas dňa myslieť by sa tento tok myšlienok stal maratónom sĺz s mostíkovými prekážkami o tom, či som pôsobila dostatočne dobre, či názor ľudí na mňa bol pozitívny, či som pre nich bola dostatočne atraktívna, či si všimli veci, ktoré som na sebe v tej dobe nenávidela, či som bola dobre oblečená a bla bla bla. Sračky. Nemusím ani hovoriť, že ani jednu z týchto prekážok som nedokázala preskočiť a tak som sa o ne len potkýnala a padala, až kým som od psychického vyčerpania nepadla do oázy snenia v nádeji, že možno ďalší deň bude o niečo iný.
Nebol. Ani ten ďalší. A ani ten po tom ďalšom. Netuším aká matematická rovnica by bola vhodná na vyjadrenie vzťahu medzi mojou hlavou, mojim telom a životom. Asi by vyzerala dosť zle, presne ako môj život v tých časoch. Volila som veľmi nesprávnu komunikáciu sama so sebou. Bola som si nevedomá faktu, že komunikácia ako taká môže by braná ako umenie, ktoré sa dá naučiť. Nech by som sa chcela vyhovárať na čokoľvek, koniec koncov som si mohla sama za to, že som nepočúvala, keď mi bolo povedané, že to ako sa vnímaš sám, je kľúčovým nástrojom pre ostatných ako ťa majú vnímať. Že si ten, ktorý im určuje hranice ich správania voči tebe.
Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa správali oni k tebe. Známy výrok. Avšak tak ako pre niekoho známy, pre mňa už len odrazovým bodom pre tvrdenie, za ktorým som sa naučila stáť.
Správaj sa k sebe tak, ako chceš, aby sa k tebe správali druhý. Pretože nie ostatný sú od toho, aby určovali naše priority a tým, kto sme, ale my sami.
Nie že by som sa chcela hrať na vyštudovaného psychológa, ktorý má roky praxe, no myslím si, že toto sú základy, ktoré sú známe každému. Tak ako tí, čo pôsobia najšťastnejšie, sú zväčša najsmutnejší, tí ktorí dokážu najviac pomôcť sú sami tí, čo v sebe nesú bremená, tí ktorí sa hrajú na bohatých sú chudobní,.. Všetko sú to tie schyzofrenické osobnosti, ktoré po zobudení presadzujeme a pri zaspávaní vypúšťame. A ľudia tomu veria. Veria tomu, že všetko je tak, ako to vyzerá.
Prečo ? Lebo nás od malička učia byť najlepší vo všetkom, čo robíme. Akoby bola smola, problémy a celý okruh negatívnych vecí nereálny. Alebo možno lepšie povedané neakceptovateľný. A tým pádom k vyššie spomenutým protikladom pristupujeme automaticky tak, akoby to bolo skutočné. Máme totiž v hlave fakty, ktoré sa nám výchovou, alebo len dospievaním približujú a takýmto spôsobom "úspešných" ľudí vnímame ako niekoho, kto už dosiahol čo chcel.
V jednoduchosti povedané, kým sa usmievaš, 90% ľuďom ani len nenapadne, že môžeš by smutný.