ŠPINA

Vo všetkých ľuďoch je hlboko ukrytý smutný, citlivý básnik, snívajúci o ideáloch.

A či len básnik, alebo je to niečo viac ?

Posledné mesiace mám problémy so spánkom. Spánkom, ktorý by mal vyhojiť rany, ktoré sme utŕžili vo dne. Problémy s reálnym pocitom šťastia. Šťastie, hlboko postrádané, večne vytúžené. V podstate v jednoduchosti povedané- mám problém sama so sebou. Lámem samú seba tam, kde sa pred ostatnými bránim.

Eskapáda.

Po jednej z prebdených nocí som sa ráno pozerala do zrkadla. Ale takým iným spôsobom. Opuchnuté oči, v mysli uvedomovanie si chcenia fungovať po 2 hodinách spánku. Kruhy pod nimi len tichý výkrik do tmy. A ja som sa len pozerala sama sebe do očí a odpovedala si v hlave na nevyslovenú otázku, či som toto naozaj ja- tá, ktorou chcem byť.

Premýšľala som, či pekná, či škaredá, či chcená, či spoločnosťou opovrhovaná, či múdra, či hlúpa, či veselá, či smutná,... Nevedela som sa vyznať vo vlastných pocitoch.

Mier tomu kto sa len nepozerá, ale aj vidí. Keby sme tak všetci videli, čo vidieť máme, aké spasené by naše životy boli. Chcela som vidieť tiež. Jediná vec, ktorú som však videla, bola moja stratená duša niekde na ceste za objavením.

Poznanie prichádza s vekom. Tak ako sa malé dieťa musí naučiť hovoriť, alebo chodiť, tak sa musíme naučiť my, ako hovoriť sami so sebou, či chodiť životom.

Ema Muller napísala "krása je len v hlave. A či som pekná, alebo škaredá, je koniec koncov iba moje rozhodnutie". A tak si hovorím, že všetky rozhodnutia ktoré máme, či všetky chodníky, ktorými chodíme, sú čisto rozhodnutia nás samých. Našej mysle. A hoci často krát vieme, čo je pre nás najlepšie a uvedomujeme si hodnotu všetkého, čo máme, prídu chvíle, kedy nad nami preberú moc potláčané úzkosti.

Iný zas napísal: "Hľadal som ženu, ktorá by naozaj milovala sneh; takú som nenašiel. Všetky sneh iba používali na lyžovanie."

Po prečítaní tejto jednoduchej, no pritom tak komplikovanej vety, sa vo mne niečo zobudilo. Hľadala som takú ženu sama v sebe. Časť seba, ktorá by prežívala úspechy s entuziazmom a priepasti bez zhrozenia. Hľadala som v sebe oporu. Oporu, ktorá by bola životaschopná, hoci som vedela, že to znamená nechať zahynúť všetky svoje ideály a prijať sa taká, aká som.

Otázky a odpovede boli vždy súčasťou môjho života. Väčšinou boli súčasťou konverzácie, no pýtala som sa mnoho krát aj samej seba a rovnako som sama sebe aj odpovedala. Veď kto to kedy nerobil?

Súbežne tak, ako Peter Altenberg hľadal ženu, ktorá by milovala sneh naozaj, som si kládla otázku, ako môžem od niekoho očakávať, že ma bude naozaj milovať, keď samú seba takmer denne používam len na nástroj ukázania povrchnej "krásy", ktorá sa večer spláchne v umývadle spolu so všetkými ideálmi o samej sebe, ktoré chcem ukázať ostatným. Veď čo jeden cíti, rozozvučí toho druhého. A či som chcela, aby niekto cítil a videl len falošnú masku?

Bolo to akoby som sa tešia z toho, že trpím.

V ten moment, keď som nad tým začala reálne rozmýšľať ma všetko rozochvievalo. Všetko čo som vnímala, vo mne vyvolávalo jasot, no zároveň bolesť. Ustavične som bola niekoľko hodín kdesi inde, mimo seba. Zúfalstvo ktoré hraničilo so šialenstvom, no napriek tomu som sa cítila dobre. Bolo to akoby som sa tešila z toho, že trpím.

Najťažšia situácia, ktorá sa nám vraj môže podľa psychológov stať, je vyrovnať sa s vecami, o ktorých sme mali roky inú mienku a prijať ich tak, ako sú. Čo však robiť, keď máme inú mienku o sebe samých ? Keď máme pocit, že žijeme v tele, ktoré nám nepatrí, či rozmýšľame hlavou, ktorú by sme najradšej zahodili.

Presne toto je situácia, ktorú prežívam ja teraz. Mám pocit, že so sebou nesiem špinu. Ale nie takú normálnu, ktorá sa dá umyť vodou, či saponátom. Takú hrubú, zažratú do najmenších detailov. Ako keď navštívite ruiny dávno schátralých budov, ktoré bojujú z posledných síl, aby zostali stáť a nezrútili sa ako domček z karát. Teda vlastne nie. Je to ako mať diagnózu, no byť zdravý.

Rakovina duše.

Mať veselú osobnosť a v nejakom bode smutnú dušu je doslovné opísanie umierania z túžby žiť. Lebo vo všetkých ľuďoch je ukrytý citlivý, smutný básnik, snívajúci o ideáloch. A ja snívam tiež. O večnom mieri so sebou a v neposlednom rade so svetom. Unikám tomu čo je skutočné a otváram oči pre veci, ktoré si len želám, aby sa stali. Otváram oči pre nesprávne veci. Len ďakujem vesmíru za to, že napriek tomu, že pred nimi otváram oči, ich skutočne nevidím.

Špina ktorá ma zožierala zvnútra sa odzrkadľovala aj na mojom zovňajšku. Pamätám si jednu reakciu môjho spolubývajúceho, po tom čo som jeden večer vyšla z kúpeľne. Chvíľu sa na mňa prezieravo pozeral a zrazu len z pozadia tichý smiech a z úst len: "normálne sranda vidieť ťa nenamaľovanú".

Napriek tomu, že som bola oblečená, som bola úplne nahá.

Neviem prečo, no v ten moment ma zabolelo celé vnútro. Ťažoba mi abstraktne lámala rebrá, ktoré zabraňovali pľúcam nadýchnuť sa. V hlave sa mi tvorila obrovská čierna diera, ktorá pohlcovala všetko navôkol. Videl ma tak už mnoho krát. Tak ako halda iných ľudí. Nepovedala som na to nič, no keď som sa opäť pozrela do zrkadla, videla som to, čo videl on. Všetko čo som prežívala, som mala namaľované v tvári. Všetku bolesť, všetky útrapy. Napriek tomu, že som bola oblečená, som bola úplne nahá. Oči v ten večer neboli jedinou bránou do duše.

V zrkadle som videla seba ako odraz energie, ktorú vyžarujem. Ktorú vidia ľudia okolo mňa. Nebola príjemná. Pozastavila som sa nad tým celým. Aký dôvod vlastne mám na to, aby som sa cítila škaredo po fyzickej, či psychickej stránke, keď mám všetko, čo človek k životu potrebuje ?

Vedela som, že príde ráno, kedy budem cítiť že len neprežívam, ale naozaj žijem.

Tornáda v hlave, ktoré mi kreslili obrazy sveta zrazu ustali a plátna prenechali bledé, nepoškvrnené. Prázdne. No nie tak prázdne, ako keď sa cítime prázdny. Tak prázdne, ako keď sa rozhliadneš v prírode a nevidíš nič rušivé. Všetko má svoj pokoj, svoje miesto.

A tak akosi som aj ja vedela, že mám svoje miesto tiež. Hoci ešte netuším kde, niekde určite. Čo však viem je, že tak ako má všetko svoje miesto, všetko má aj svoj význam. A že časom pribudne aj úsmev. Vedela som, že príde ráno, kedy budem cítiť že len neprežívam, ale naozaj žijem. Veď prečo by som mala predčasne umierať, keď je vo mne ešte život ?

Veď som vlastne šťastný človek, s občasným nešťastím.