ANTISOCIÁL

Neviem čím to bolo, no cítila som v sebe mierny nepokoj. Sedela som na terase so slnečnými lúčmi v očiach a pomedzi hluk ľudských rozhovorov som počúvala jemné praskanie cigarety v mojej ruke. Pozorovala som malé deti, ako sa naháňajú pomedzi stoly, rodičov, ktorý sa márne snažili udržať ich na uzde. Páriky vymieňajúce si zaľúbené pohľady, vietor, ktorý z listov na zemi tvoril malé špirálovité tornáda, rozpadajúce sa približne v jednom metri svojej výšky. Pozorovala som seba, že chtiac-nechtiac mám zo všetkých týchto obrazov najbližšie k rozpadajúcim sa tornádam. Nevedela som identifikovať, či za moju nespokojnosť môže problém gastrolásky, opica spôsobená včerajším pitím, faktom, že som nemala žiaden plán, alebo len tým, že občas sme taký nijaký. Ani smutná, ani veselá, ani mŕtva, ani živá.

Popadla ma nostalgia. Prepadla ma vízia do budúcnosti. Prepadol ma strach z toho, čo všetko ma ešte čaká a aký vplyv na to budú mať moje činy spáchané v minulosti. Snažila som sa vyznať sama v sebe, nájsť akési záchranné koleso v strede rozbúreného oceánu, kus pevniny v oblakoch. Niečo, od čoho by som sa mohla odraziť, čo by mi mohlo pomôcť skopiť všetky myšlienky do pravidelného toku. Ale tak ako všetky cesty vedú do Ríma, tak občas všetky snahy vedú do piče.

Sedela som sama. Nikdy som nechápala, ako niekto môže sedieť na káve sám. Nemať komu čo povedať, pozerať len tak okolo seba, hrať sa s mobilom, čítať si knihu. Poslednou dobou to však bola jedna z mojich obľúbených činností. Lebo na druhej strane som sa nemusela báť, že budem musieť nedobrovoľne zaplatiť účet aj za toho druhého, že si s ním nebudem mať čo povedať, že si budem musieť dať dole slnečné okuliare, aby som mu videla do očí....

Občas je fajn mať niekoho okolo seba, ale keď sledujem, čo sa vo mne deje, aj najmenšia snaha socializácie sa vyvinie v úplne absurdnú. Napríklad minule. Ráno, 8 hodín, vonku zamračeno, miestami vo vzduchu poletovali kvapky dažďa a ja som sedela vo vlaku do roboty s okuliarmi na očiach. Klasika. Počúvala som nejaké ťažké serenády o tom, ako si život nevyberá, aký je občas ťažký, bla, bla, bla. Chápeš, preciťovala som moment. V tom ma poťuká stará pani po ruke.

Snaž sa socializovať Veronika, snaž sa. Máš šancu urobiť dojem. Snaž sa.

ja: *vyberiem slúchadlá z uší a pozriem na ňu, pričom si v duchu hovorím, že aj tak asi nevie, že sa jej pozerám do očí. Uvažujem, či si okuliare zložím, či si ich nechám na tvári. Premýšľam nad tým, čo všetko si na mne všíma, kvôli čomu ma poťukala, či je stratená, či sa len nemá s kým rozprávať,.. *

stará pani: prepáčte, ale môžem sa vás niečo opýtať?

ja: pokojne

chvíľu bola ticho, jemne si ma prezerala a ja som nevedela, či to mám zopakovať ešte raz, lebo ma nepočula, alebo mám len s tupým výrazom ďalej čakať, či odpovie.

stará pani: máte problémy so zrakom?

ja: nie, mám problém s existenciou.

stará pani: ach, taká mladá..

ja: keby poviem, že mám problémy so zrakom, povedali by ste ach, taká stará?

stará pani: nie, ale aspoň by mi vás bolo ľúto.

zobrala si svoje veci a presadla si.

ja: pekný deň aj vám.

Asi som ju aj celkom chápala. Chápem všetky babky vo vlaku. Čo som ale cenila na tejto bolo, že nebola jednou z tých, čo s vami čítajú knihu, píšu si s vašimi kamarátmi, učia sa do školy, pozerajú film a pomedzi to sa ťažko nadychujú, vyvracajú oči a krútia hlavou.

Súdiac podľa jej pohľadu si s najväčšou pravdepodobnosťou toho prežila oveľa viac ako ja. Možno ju ako mladú rodičia vydali za niekoho, koho neľúbila a keď si na neho konečne zvykla, tak zomrel. Možno má deti niekde vo svete a vôbec ju nechodia navštevovať. Možno sa jej pripiekla štrúdľa, na ktorej si dala tak veľmi záležať. Možno obetovala celý svoj život práci, v ktorej drela ako kôň a jediné čo z toho má je dôchodok, z ktorého ťažko vyžije. Nech vo svojom živote prežila čokoľvek, asi jej fakt, že nezvládam svoj život prišiel pri najmenšom banálny a nejak hlbšie nezmyselný. Ku podivu chápem aj to. Lebo ľudí by sme mali chápať.

A tak som bola zas a znovu vďačná, že sedím sama. A ako som tak čítala pomedzi riadky, bavilo ma počuť, čo ani nebolo vyslovené a v tichosti povedať to, čo nebolo vyžiadané. 

Sedela som so slúchadlami v ušiach a snažila som sa nájsť slová, ktoré by boli schopné opísať to, čo sa aktuálne dialo vo mne. Pocit zlyhania. To bude ono.