.

Viete ako sa cítim? Ako malé zrnko prachu. Zrnko, ktoré čo i len jemný vánok dokáže odviať na kilometre ďaleko. Tak malé, že keby sa ktokoľvek snaží zachytiť jeho pohyb, zlyhá. A predsa, stále existujúce. Sediment s priemerom menším ako 500 mikrometrov no stále odhodlaný prežiť krušné situácie viac, ako človek sám. A presne tak sa cítim. Malo a popritom veľko zároveň. 

Sú to približne 2 roky, odkedy som sa vzdala blogu mysliac si, že sa k nemu nikdy nevrátim. Za tie dva roky som sa však naučila, že mesiac môže chutiť ako biela čokoláda a slnko ako pomaranč. Naučila som sa, že vietor ti môže oblízať tvár a ty mu môžeš spätne poslať vzdušné bozky, ktoré sa dostanú na miesta, o ktorých ani netušíš, že existujú. Zvláštne, však ? 

Keď som bola malá, písala som si denník. Nikdy som nechcela, aby sa k nemu niekto dostal. Tak som ho jedného dňa ukryla tak, že som sa k nemu už nedostala ani ja sama. A niekedy mám pocit, že takýmto spôsobom ukrývam aj samú seba. So svojimi pocitmi, ktoré už ale dávno nie sú napísané v denníku. S pocitmi, ktoré sú napísané na mojej tvári a niekde v hĺbke môjho ja. Akoby som naozaj bola to malé zrnko prachu. Ďaleko od ľudí, s chtíčom ukázať sa, no zároveň so silnou vôľou odolať a zostať zatratená. 

Hovorí sa,